Keď zobrazuješ bytia v krajine, spriatelíš sa s nimi

Mirka, keby sme sa vrátili v čase do obdobia, kedy si maľovala obrázky do Žofkinej knihy. Kam ťa to maľovanie posúvalo?
Veľa času som strávila čítaním Žofkiných textov, takže sa mi splnilo želanie – užila som si to plnými dúškami každý deň. Sedávala som pri básňach niekoľko hodín a bola som do textov celkom ponorená. Zisťovala som sama pre seba, čo je poézia. V takej veľkej dávke to bolo niečo celkom nové. Cítila som, ako poézia človeka lieči, posúva jeho uvažovanie. Takéto posilnenie som si dopriala. Poézia má blahodárny účinok.

Išla si Žofkiným obrazom v ústrety, alebo si sa celkom voľne nechala inšpirovať?
Postupovala som po krokoch, ako to nasledovalo. Keď som prečítala všetky texty, zanechali vo mne silný pocit. Hoci som mala zadanú tému maľovať vtáčiky, začala som maľovať z priezračného pocitu a najvyššia obrazová predstava k nemu bola nočné Tatry.

To je nádherný príbeh – aj Žofka bola pri tom...
Mala som pocit v obraze, v ktorom boli noc, štíty a hviezdy. V tých dňoch som ten výhľad od Popradu vídala a tak som sa k nemu vychystala aj s farbami a pozvala som Žofku, aby išla so mnou. Dívali sme sa na Tatry spolu a bolo to naozaj dojímavé – štíty sme zavnímali ako spojencov. Pre človeka je naozaj vzácne mať v krajine takéto bytia, ktoré sú mu veľmi blízko. Keby bol s nimi v spojení, mnohé by si uľahčil.

Potom si z tejto maximálnej šírky pohľadu na Tatry prešla k detailu, k pohľadu do krajiny.
Počas čítania Žofkiných textov som sa často chodila prejsť. Pripravovala som sa, pozorovala som, čo sa deje vonku v krajine. V tom čase som dva dni po sebe videla lietať na oblohe orla. Druhé stretnutie potvrdilo, že nie je nad čím rozmýšľať, bude to orol. Takže som sa vychystala namaľovať ho. Vo chvíli, keď som ho začala maľovať, mi zavolala Žofka, že z okna vidí krúžiť na oblohe orla. Tak sme sa na neho v rovnakom čase pozerali. Prišiel ku mne s veľkou silou.

To musela byť sýtiaca skúsenosť – že skutočnosť na výkrese sa dotýka samotnej krajiny a odpovedá.
Ako keby niečo naozaj počulo nárok a prišla odpoveď. To bolo nádherné. A párkrát sa to ešte takto stalo. Keď sme boli so Žofkou na výletoch, objavovali sa nám vtáčiky a mnohé z nich som zakomponovala do obrázkov.

Akvarel má, povedala by som, nárok na istotu v maľbe vo výtvarníkovej presnej predstave. Ako si skladala svoje kompozície?
Toto bolo pre mňa nové i prekvapujúce. Kompozície neprišli ani z mojej mysle či túžby. Vybrala som sa celkom inou cestou, nechala som to tiecť. Cítila som, čo je to živá tvorba. Predstava vychádzala z väčšieho obrazu, z väčšej scény, ktorá vyplývala z textu, ale odrazu som sa ocitla buď v atmosfére alebo v pocite. A potom som si povedala, tak toto zastavím, toto je ten pocit. A niekedy to bol vzdialenejší vtáčik, niekedy viacerí, na konáriku... Bol to presne zhmotnený pocit. Takže mi nešlo o to ako najkrajšie namaľovať vtáčika v predstave, ale viac mi záležalo na hodnovernosti prenosu pocitu. Niekedy to bolo v pocite niečo veľmi staré, napríklad pri sýkorkách – pri nich som mala pocit, že je to ako obrázok z veľmi starej pohľadnice.

Praje akvarel niektorým konkrétnym pocitom, atmosfére v ich zobrazení?
Akvarelové farby majú rôznu priezračnosť, priehľadnosť. Keď sa nanášajú, cítiť, že je tam dosť vzdušnosti. Zaujímavé je vytvárať svetlo – ono akoby sa nedalo namaľovať, ale vynechaním farby sa cez voľnosť svetlo do obrázku dostáva. Je to opačný postup, necháš tam vzduch.
Napríklad olejové farby ti viac dovolia. Pri nich sa dá obrázok premaľovať, môžu sa miešať, pridávať priamo na plátno. A pri akvareli je to záležitosť vnímania, ako tú náladu, atmosféru vidíš. Má aj nárok, aby si sa nepomýlila, pretože je to nevratné. Pri akvareli som sa naučila rozhodovať sa. Je tam veľa momentov na rozmyslenie, je to prísnejšie.

Boli aj obrázky, ktoré si vyžadovali tvoju odvahu?
Napadá mi pri tejto otázke obrázok majáku. To bola ohromná diaľka, za ktorou som musela vyputovať. Tatry tam boli veľmi vzdialené, iba v náznaku v oblakoch, ale tak či tak som s nimi musela udržať spojenie. To si žiadalo odvahu. Bolo to celé iba z mojej predstavy.

Cítiš, že sa pri maľovaní dotýkaš konkrétnej energie? Povedzme energie krkavca či medveďa? Je to také, alebo je to moja predstava?
Je to také, áno, pretože sa ich skutočne dotýkaš. Je to dosť intímne. Človek tieto bytosti v živote letmo stretáva a nemá veľa času sa pri nich zastaviť, pozrieť sa pozornejšie. Keď ich zobrazuješ, akoby si bola s tými telíčkami v ich svete. Je to spriatelenie.

Aj sa hlásili vtáčiky byť namaľované?
Je ešte pár takých, ktoré sa do knihy nedostali. Napríklad holubica. Mala som s ňou krásny zážitok v Tatranskej Lomnici – preťala v jeden okamih ticho a zrazu som ich zbadala tri, vysoko v korunách, zrejme tam mali hniezda. Zahrkútala a ja som zdvihla hlavu. Bolo pre mňa veľkým prekvapením, že tu žijú. Hlásili sa mnohé. Ale to, ako bol napnutý papier, ako práca prebiehala, nedostal sa do knihy každý.
Práve sa pozerám na obrázok orešníc. To tiež nebolo v pláne, ale bola to aktualita. Kamarátky ich stretli na výlete v horách a poslali mi fotografiu. A to bolo znamenie, mala som pocit, že orešnice určite pôjdu na obrázok. Objavil sa pri nich aj ametyst, akoby symbolizoval svet vzácností. Že tieto bytia sú vo svete veľkých pokladov, sú tam doma. Hneď vedia, čo potrebujú.

Maľovala si aj obrázky, ktoré verne ilustrujú Žofkine obrazy v básňach. Mala si akúsi bázeň verne ich zobraziť? Napríklad pri obrázku s medveďom alebo s vlkmi, či kone v Mlynickej doline.
Mám pocit, že na texty sa dá pozrieť tisícorakým spôsobom. A ako sa to ukázalo mne, to bola iba jedna z možností. Zodpovednosť cítim k tomu, že sú to veľmi vzácne bytia. Človek ich potrebuje, akoby to boli blízki kamaráti. Oslovuje ma, ako Žofka o nich píše. Vnímam aj to, ako sa dotýkajú nášho snového sveta, ale môže to byť jedna k jednej. Človek má určite aj bázeň. A keď si všimnem, čo sú to za bytia, tak sa veľa naučím.

Mala si aj pocit, že svet slova a svet obrazu si rozumejú bez toho, že by si niečo prekladali? Nahrávajú si?
Tvoja otázka mi pripomína obrázok so strakou. Vybrali sme sa so Žofkou na Štrbské Pleso. A trochu v očakávaní nechali sme na voľnosť, čo sa stane. Rozprávali sme sa na lavičke a Žofka hovorila o človeku. O jeho častiach, vrstvách. A zrazu do toho rozhovoru priletela straka a potvrdzovala, čo Žofka hovorila. To bol veľmi silný zážitok. Zobrazila straky v deji, ale pre mňa zostanú jednou strakou z rôznych pohľadov – je na človeku, ktoré vnímanie si vyberie. Či tú voľnú časť mňa, ktorá je niekde nado mnou, alebo tú bytostnú. A keď sa na tento obrázok pozerám, ešte aj v súvislosti s básňou, s ktorou je spojená, tak to má pre mňa ešte iný zmysel. „Kráčam sama so sebou, do ďaleka za sebou.“ Až nečakaný dolet to má pre mňa.

To je sila kompozície. Aké si z nej mala pocity, keď bola kniha hotová?
Veľmi som bola potešená. Je vzácne vyputovať z bežného dňa a takto tvoriť. Záver knihy je pre mňa najbohatší. Tých obrázkov je tam veľa, nahusto. A najmocnejšie stretnutie je na konci knihy, sú tam sovy. Tu sme sa s Borkou (Barbora Balážová, ilustrátorka knihy), bez toho, že by sme boli dohodnuté, zhodli. Ja som mala v prípravných poznámkach napísané – ku Myšiarke limby. No ja som ich nakoniec nenamaľovala a Borka áno. Pociťujem to ako presnosť. Celá tvorba knihy bola plná takýchto udalostí. A Myšiarka – to je ten pocit oranžových očí plných vedomia.
 

Za rozhovor ďakuje Zuzana Šimová z Vydavateľstva Ostrica tmavá

Prečítajte si aj rozhovor so Žofkou Fridrichovou o tom, ako vznikala kniha, i o jej vzťahu k tatranskej krajine a poézii TU.

Prečítajte si aj rozhovor s Barborou Balážovou o tom, ako kreslila obrázky do knihy. Povie viac aj  o svojich pastelkách, vnímaní farieb, ich odtieňov a vrstiev TU.

 Knihu Ešte stále snehy na Gerlachu si môžete objednať TU.