Prvý jarný zelený čaj už v Tatrách! Ochutnajte voňavý čaj z čínskych plantáží - Wu Liang Shan Mao Jian.

Tatry majú milióny vôní

Rozhovor so Žofiou Fridrichovou

Koncom roka 2020 vyšla vo Vydavateľstve Ostrica tmavá kniha tatranských básní Ešte stále snehy na Gerlachu. Autorkou je Žofia Fridrichová. Obrázky do knihy kreslili a maľovali Barbora Balážová a Miriam Veselá.
Prečítajte si rozhovor so Žofkou Fridrichovou o tom, ako vznikala kniha, i o jej vzťahu k tatranskej krajine a poézii.

 

Žofka, aké miesto má v tvojej poézii diaľka?
Predstava, že by som niekedy mala písať a že niekedy vydám zbierku, bola pre mňa veľmi vzdialená. Musela som si ju k sebe pritiahnuť, stotožniť sa s ňou. Vôbec som nevedela, o čom a ako budem písať. Pamätám si, že jedna z prvých básní, ktorú som ako prvú verejne čítala, je „Diaľka má silu ako Slnko a tisíc jeho dvojníkov.“ A končí sa „diaľka je v nás. Len mať tú silu ďalekú diaľku v sebe niesť.“ Teraz spätne mám pocit, akoby som sa tou básňou posilňovala, aby som dokázala vôbec písať. Pri písaní musím vždy na niečo počkať, privolať si to k sebe, akoby odniekiaľ.

Tvoje sprítomnenie pocitu diaľky je zároveň spojené s blízkosťou.
To je akoby človek natiahol vlákno, lanko až neviem kam, a ono, obohatené o všetko, čo po ceste zachytí, sa k nemu vracia a môže tým naplniť báseň. Pamätám si jeden moment v Tatrách nad Starou Lesnou, zadívala som sa na obzor. Vtedy som si bola vedomá toho, že niečo k sebe ťahám, že diaľku vedome uchopujem. Ale áno, povedala by som, že diaľka je v nás. Diaľka nie je len to, čo je v diaľke, ale i to, čo sa môže stať. Ako je to v tej básni: „... mať tú silu raz ďalekú diaľku v sebe niesť.“ Akoby si človek vedel vytvoriť v diaľke svoju cestu, kadiaľ sa bude uberať.
Po rokoch v starších textoch objavujem aj niečo, čo som tam vložila nevedome. Niekedy až vlastná skúsenosť z textov vyplaví, čo všetko je v nich skryté.

Odkiaľ si nesieš svoj vzťah ku krajine?
Mám pocit, že blízkosť ku krajine je vo mne od detstva. Často čerpám z pocitu, že som strom, som borovica, som tráva... To je ten pocit, ktorý ma prepojí. Rada sa v spomienkach vraciam do našej rozkvitnutej záhrady plnej púpav. Cez obraz kvitnúcich púpav sa tam viem dostať hneď, aj teraz.
A keď sme hovorili o diaľke, ako dieťa som sa z dvora z podstienky, mali sme tam lavičku, rada dívala na vzdialený kopec, na Zminu a na kalváriu. Vtedy to pre mňa bolo ďaleko. Ale keď tam kvitli agáty či lipy, ich vône, zvlášť po daždi a za súmraku, ma priťahovali. A najmä keď bola tma, nič som nevidela, ale vône bolo cítiť, ony boli tým vláknom. Asi vtedy sa vo mne zrodil aj vzťah k diaľke.

A tu v Tatrách? Ktoré vône ťa vedia vziať so sebou?
Určite ihličnany. Borovice. Mám taký zvyk – keď niekde vidím živicu, prídem k nej a zhlboka ju ovoniam. Ale mám rada aj vôňu zeme, hliny a lístia na jar, keď už trochu zahníva, cítiť jeho výpary... Tatry majú milióny vôní. Vône v človeku hlboko zanechajú niečo, čo ho povznáša. Akoby to bola tá najmocnejšia spomienka, čo v človeku zostala. Mám pocit, že mám v sebe nádobu, ktorá je naplnená vôňami krajiny a občas to v nej zabuble.

V tvojich básňach sa objavuje téma vlka. Vyciťuješ ho cez stopy, cítiš ho v krajine?
Jedno obdobie som veľa pracovala s témou vlka. To ma očarilo. Vnímala som vlka ako symbol slobody. Vlka som v prírode nikdy nestretla, ale veľakrát som ho počula, najmä od Žltej steny tu v Tatrách. Pocit vlka – to bolo niečo, čo vo mne nikdy nebolo, ich divokosť, dravosť... Pamätám si však, ako na mňa zapôsobili, keď som bola v zoologickej záhrade v Bojniciach. Boli tam vlci, ktorých našiel ako mláďatá horár a musel sa ich vzdať, tak nakoniec skončili tam. Pozerala som sa cez plot na jedného z nich, bol nervózny, mal vychodenú jednu cestu dokola. Zrazu prišiel blízko a pozeral sa cez pletivo na mňa. Pocítila som zvláštnu ľútosť, čo sme to ako ľudia urobili, ale nielen s tými vĺčatami. Mala som v tej chvíli pocit, že to ja som v klietke a ja sa z nej dívam do očí vlka. K tejto téme sa často v textoch vraciam, akoby som sa chcela k nim viacej priblížiť a povedať o nich inak, ako ich bežne vnímame.

Hovorievaš, že poézia je čarovný jazyk, ktorý má schopnosť skutočnosť posúvať.
Mám pocit, že krajina vie človeka od mnohého oslobodiť. Moje vnímanie je vďačné, vie to oceniť. Napríklad pri básni „Štíty si vlasy rozpustili“ to bolo zvláštne... Mám pred sebou ten výjav, i keď on taký možno v skutočnosti ani nie je. Mala som pocit, že zo štítu naozaj do plesa padajú strieborné strúžky. Ten pocit „oči mojej pravdy“ som nehľadala v sebe, ale akoby som si ho stiahla z krajiny, ako obraz zvonku.
Čaro slova. Čaro nespočíva v množstve a rôznorodosti slov, ale najmä v ich skladbe, v syntaxi. Každé slovo má svoju energiu, človek ich spojí a energia zo spojenia potom môže vytrysknúť.

Tvoja poézia má aj bádateľskú polohu. Čo sa z nej dozvedáš?
Áno, povedala by som, že slovo či spojenie slov pomôže odhaliť nielen to, čo je v krajine skryté, ale rovnocenne odhaľujem aj o sebe. Je to jedna k jednej.

To je ako z tvojej básne Vodou čas sa vlní: „Nehľadieť na dno mútne....“
To som písala pri Wolkrových jazierkach. Sedela som na lavičke a pozerala sa, ako priteká voda – presne som popísala skutočnosť. Na mieste, kadiaľ voda priteká a odteká, je na dne pás krásnych čistých kamienkov. Dno je celkom čistučké, ale dookola, kde voda neprúdi, sa ukladajú listy a dno je skutočne mútne. Mala som z toho pocit, že tento výjav jazierka má čo človeku povedať o jeho živote. Že človek sa musí proti niečomu postaviť, v tomto prípade proti prúdu. V strede jazierka je väčší kameň. Zavnímala som, čomu musí ten kameň vo vode odolať. Mala som chvíľu pocit, že vo vode stojím ja a musím ustáť, ako mi tečúca voda udiera do nôh. Našla som v tomto obraze paralelu i pre seba.
Ale je tam ešte jedna vrstva. Neviem, či som niekedy tak zavnímala súvsťažnosť medzi vodou a časom. Voda v sebe nesie čas. Ale aký? Je to čas vody. Predstav si, aká voda vlastne priteká zo štítov, čo sú to za tisícročia. A kam tečie! Na to človek ťažko nájde odpoveď. Príde mi to ako tajomstvo „Voda nesie čas...“

V poslednej časti knihy si zachytávala čas konkrétnych dní prípravy knihy. Aký bol?
Bol to čarovný čas, pretože ja som vtedy cítila aj diaľku toho, čo všetko nás čaká. S vedomím, že sa pripravuje kniha, som cítila príval energie. V istom štádiu príprav knihy som dostala zadanie napísať ešte ďalších desať textov. A tým, že Mirka (Miriam Veselá, ilustrátorka knihy) už súčasne maľovala obrázky do knihy, nastalo úžasné súznenie s jej tvorbou. Keď som napísala prvý z tých desiatich textov, zavolala som jej, potrebovala som sa s ňou o to podeliť. Povedala mi, že som tým textom niečo objavila. Týmto zdieľaním sme si s Mirkou energiu rozdávali, podporovali sme sa. Predtým som nikdy nepísala takto v spolutvorbe a veľmi mi to pomohlo, darilo sa mi. Každý ďalší text ma nadvihol. Tešila som sa na chvíľu, keď mi niečo príde do cesty. Oslovoval ma vtáčik, mesiac... Spomínam si na čas, keď som písala text „Ako ruka starca chveje sa vo víchre konár javora“. Bol spln, cez konáre javora presvital mesiac. Bol to silný obraz. Cítila som, že „tá krajina prelestná“ za chrbtom človeka je vždy rovnako prelestná.
Ťažko sa mi rozpráva o vzťahu k tejto krajine, ale v jednej chvíli akoby sa ten pocit, ktorý sa roky zbiera, do slova preleje a tam to vytryskne.

Zbieraš básne roky a potom príde čas knihy. Ako si zavnímala ty celú jej kompozíciu, kde každá z básní dostala svoje presné miesto?
Prekvapenie. Moje sú tam iba texty. Ale aj tie texty dostali nový obal, prekvapivý šat v ich usporiadaní. Ja vlastne doteraz, keď si knihu čítam, hľadám v nej niečo, o čom ešte stále neviem, že tam je. Akoby som tie básne čítala prvýkrát.
A ilustrácie? Vnímala som ich ako dieťa obrázky v rozprávkovej knižke. Pridali básňam čaro. Akoby bol v obrázkoch zachytený Duch krajiny. V líške, vo vtáčikovi, v byline... Povedala by som: Aha! Toto je Duch Tatier, toto je Duch tejto krajiny. Orešnice napríklad, to je tak nádherný obrázok namaľovaný k textu. Ametyst je ako poklad priložený k básni. A byliny, kvety, ktoré otvárajú každú kapitolu, akoby hovorili: Poď! Cezo mňa sa pozri na to slovo, čítaj! Naozaj sa mi stane, že si prečítam jednu časť a vrátim sa k prvému obrázku, k bylinke. To nie je iba bylinka. Každý kvet nazbiera z krajiny všetko, čo potrebuje, čo ho vyživuje. A zároveň celá krajina, ktorá to tomu kvetu dá, je v ňom.
Jeden z najsilnejších pocitov mám z ilustrácie nočnej krajiny. Bol to Mirkin prvý obrázok. Dívali sme sa na Tatry od Popradu a presne takto ako dnes svietil mesiac, bola tma. Ja som jej svietila na papier, na ktorý maľovala. Keď som potom obrázok videla v knihe, uvedomila som si, že to jeden z najkrajších momentov.

Hovorievaš, že každá báseň si žije slobodne...
Ja mám pocit, že človek, ktorý báseň číta, je až spoluautorom básne. Vezme si ju za svoju tým, ako ju prečíta. Je to, povedala by som, prenos od človeka k človeku.. Akoby ten, ktorý ju číta, bol v tej chvíli moje dvojča.
Viem, že kniha sa dostala do rúk aj mojim bývalým študentom, ktorí ani nevedeli, že píšem. Viacerí povedia: „Je to čistá kniha.“ Ak povedia, že je čistá, viem, že je to pravdivé, že je to skutočné, bez nánosu. Na mňa tá kniha tak pôsobí, priezračne a ušľachtilo. Je to dar tatranskej krajine.

Spomenieš si aj na najstaršiu báseň, ktorá je v knihe?
To je báseň „Do hôr sa vrátim“. Napísala som ju v Starej Lesnej v roku 2007, ale celkom voľne... A možno práve preto sa to stalo.. Často uvažujem, v akom som bola vtedy rozpoložení. Čo za silu človek vloží do básne, aby sa stalo. Keby sme vedeli takto so slovom vedome narábať, ako by bolo na svete dobre. To je pre mňa tajomstvo.

Čo pripravuješ tento rok, Žofka?
Ja by som povedala, že mám pripravené (smiech). Keď sa to tak vezme, v roku 2004 som napísala svoj prvý text. Vieš, ktorý bol prvý? „Bolí ma kvapka krvi. Poviem to oblakom. Ty budeš prvý.“
Sú básne, ktoré napíšem ľahko, ale niektoré píšem dlhšie, napríklad „Trávy túlavé“. Táto báseň vznikala dva mesiace. Je v nej uložených veľa obrazov, pocitov a potom sa stmelili. Samú ma prekvapilo ako. V tomto duchu by sme so ženami, ktoré pripravovali knihu Ešte stále snehy na Gerlachu, a cítením a prežívaním blízkymi, mohli pokračovať ďalej. Pár týždňov sa prehŕňam v starších textoch. Robím si inventarizáciu všetkých, ktoré po zošitoch a denníkoch nachádzam. Pri čítaní po rokoch ich zvyknem posudzovať a potom sa neviem rozhodnúť pre ten „správny“ text. Som veľmi vďačná, keď má kto pri výbere poradiť a s istotou aj vybrať. Uvidíme, čo nám tento rok prinesie. Bodaj by bol pre nás taký štedrý, ako minulý, hoci sa to na prvý pohľad nezdá. Všetko je inak.


Za rozhovor ďakuje Zuzana Šimová z Vydavateľstva Ostrica tmavá

 

Prečítajte si aj rozhovor s Miriam Veselou o tom, ako maľovala obrázky pre knihu, ako ju poézia inšpirovala k tvorbe a o tom, aké príbehy jej tvorbu sprevádzali TU.

Prečítajte si aj rozhovor s Barborou Balážovou o tom, ako kreslila obrázky do knihy. Povie viac aj  o svojich pastelkách, vnímaní farieb, ich odtieňov a vrstiev TU.

Knihu Ešte stále snehy na Gerlachu si môžete objednať TU.