Keď vidím líšku, mám pocit, že prehovorí

Borka, toto je tvoja štvrtá kniha, do ktorej si kreslila obrázky. Páči sa ti kresliť priamo pre knihu?
Áno, páči sa mi kresliť priamo pre knihu, zvlášť pre knihu básní, ktorú napísala Žofka Fridrichová.

Obrázky do knihy si kreslila v Prahe, ale pôsobíš aj v Tatrách. Aký obraz je v tvojich spomienkach na Tatry najvýraznejší, aký pocit?
Jeden z najvýraznejších pocitov je, keď sa pozerám na Tatry v celej šírke, na hrebene a vlny medzi
nimi - na ramená hôr medzi dolinami, na bralá. Tento pohľad je ohromujúci. Veľmi rada mám aj
výhľad od Bilíkovej chaty smerom na Stredohrot. Tá mohutnosť, odtiene brál od sivej cez modrú a
zelenú… Uchvacuje ma, ako vie svetlo počas dňa meniť atmosféru v horách.

Čo v tebe otvárali Žofkine básne? Aké predstavy, spomienky?
Čítala som si Žofkine básne verš po verši a pokúsila som sa mať k nim obrazy. Vynárali sa mi z konkrétnych miest v Tatrách. Boli to spomienky, keď som krajinu detailne pozorovala. Napríklad veľa spomienok a obrazov mám, keď sme prechádzali cez Bystrú lávku, z Mlynickej do Furkotskej doliny. Tieto dve doliny sú nosné v mojich predstavách, v nich sa odohráva najviac spomienok cez Žofkine básne. Alebo sú to spomienky zo Starej Lesnej – na les a lúky pri hvezdárni. Pri básni „Štíty si vlasy rozpustili“ sa mi napríklad vždy vynorí spomienka na jazierko pod Skokom.

Ako k Tebe prichádzali konkrétne kvety, ktoré si zobrazovala?
Hneď mi bolo jasné, že zo päť rastlín tam určite bude, jednoducho sa zrazu ukázali. Akoby sa vynárali z bielej hmly ako živé. Určite som vedela, že tam bude Pichliač potočný. Hneď sa ukázala aj Ruža šípová a Stračia nôžka tatranská. To videnie bolo na lusknutie prsta, iba tam tak skákali. Potom som hľadala, ktorá rastlina bude konkrétne ku ktorému cyklu básní a veľmi ľahko sa to spojilo.

Posúvaš farby rastlín?
Nie je to mojím zámerom, chcela by som ich čo najvernejšie zobraziť tak, ako ich vidím. Ale ja nemám také vybavenie materiálov ako majú samotné kvety. Takže tam je posun. Nie každú rastlinu je ľahké spodobiť v jej farbe. Napríklad farbu Stračej nôžky tatranskej je úplne nemožné zobraziť verne pastelkami. To je zvláštna modrá. Pamätám si, že som ten kvet videla raz modrý, no raz aj čiernofialový. Priklonila som sa k tejto druhej spomienke.

Trafíš farebnosť kvetov hneď, alebo ju aj skúšaš?
Skúšky pasteliek si nerobím, hľadám ich už priamo na papieri na ostro. Pastelky, ktorými som kreslila, používam dlhé roky a veľmi dobre ich poznám. Pri Žofkinej prvej knihe som sa veľa naučila, o farebnosti, intenzite, o postupnosti vo vrstvení. Keďže som zobrazovala kvety, ktoré som predtým nikdy nekreslila, snažila som sa pri tvorbe nájsť čo najpresnejšiu farbu.

Tvoje obrázky ako keby svietili. Keď sa pozrieme pozorne, narátame na jednom liste niekoľko odtieňov zelenej...
Používam akvarelové pastelky, ktoré sú sýtejšie než obyčajné pastelky, majú žiarivejšiu intenzitu. Ale neriedim ich vodou, sú potom stálejšie na svetle a majú žiarivejší pigment. Používam kvalitné pigmenty s veľkou škálou farieb. Každá značka pasteliek má iné pigmenty. Niektoré pastelky majú
mäkkšie, niektoré tvrdšie tuhy. Hlavne pastelky s tvrdšími tuhami ľahšie prekrývajú predošlé vrstvy . Podstatná je aj kvalita papiera, koľko znesie vrstiev. Čím tmavšia rastlina, tým viac vrstiev potrebuje. List napríklad nemôžem nakresliť jednou farbou, niekedy naň použijem aj 5 odtieňov zelenej. Aj tlak, s akou intenzitou pritlačím na pastelku, zohráva úlohu. Na mladé lístky používam inú škálu odtieňov ako na staršie listy. Teraz som napríklad kreslila list ruže: a to bola prvá vrstva svietivá zelená, potom tyrkysová zelená, potom smaragdová, až potom tmavozelená. Farebnosť sa jednoducho musí priblížiť k vnemu, keď sa na list pozeráme bežným okom a vnímame veľa odtieňov. Málokto asi pozoruje tak detailne listy, že by presne vedel, čo teraz hovorím. Lenže naše telo to sníma. Preto to kresbou musím zachytiť tak, ako to človek zachytí telom, i keď možno nie vedome.

Predstavujem si, že strúhaš pastelky často. Asi máš dobré strúhadlo.
Mám výborné strúhadlo, z Paríža, priniesla mi ho kamarátka, originál Sennelier z mocného kovu. Pastelky si vôbec nenechám zatupiť, stále si ich strúham. Musia byť ostré, aby som mohla ovládať ťah ceruzky, čo zabezpečí krásne prechody, odtiene. Jedine pri oblohe ich nepoužívam až také ostré.

Aký máš, Borka, nárok na svoju kresbu?
Byť čo najvernejšia tomu, ako ten kvet vyzerá, ako ho snímam. Nemám nárok to posúvať. Napríklad keď kreslím líšku, snažím sa ju nakresliť najvernejšie. Možno tam prenesiem niečo zo seba – to je pečať človeka. Keď vidím líšku, mám pocit, že prehovorí. To je moje vnímanie, pre mňa je ako z rozprávky. Pamätám si, raz som bola večer v Smokovci pri Grand Hoteli – išla okolo líška, zavolala som na ňu a ona si sadla na dva metre odo mňa a začala sa škrabkať a čistiť. Sedela tam dlhú chvíľu. Priblížila som sa veľmi blízko a pozorovala ju. Najmä to, ako vyzerá do tváre. Mala som šťastie, že sa mi takto blízko ukázala.

Tvoj obrázok myšky v bútľavine vystihuje presne ten pocit, keď sa v Tatrách ocitneme sami hlboko v lese. Ako si ho komponovala?
Tam som sa inšpirovala ilustráciou z jednej ruskej rozprávkovej knihy, ktorú poznám roky. Je to tajuplný obrázok, k rozprávke o Koščejovi Nesmrteľnom, v origináli namaľovaný akvarelom. Zachytiť ale hlbinu lesa pastelkami je náročné. Všetko sa tam robí po kúskoch, každý odtieň bútľavého pňa i pozadie lesa, jeho hĺbka. Ryšavka lesná prišla do obrázku sama – to je veľmi milý tvor, stretávala som ju aj v Tatrách. Bedle boli aj na pôvodnom obrázku, no a muchotrávky sa tam pýtali samé...

Záverečný obrázok na predsádke patrí dvom sovám – Výrom skalným v čase súmraku. Čím si sa inšpirovala?
Tá kompozícia je vynikajúca. Pracovala som s jedným obrázkom a fotografiou reálnych výrov. Zažila som sovu naživo, takže som si vedela predstaviť pocit, keby som takéto dve sovy v lese stretla. Opísala by som ho ako počuteľné zhmotnené ticho.

Na prvý dojem – ako na teba pôsobila kniha, keď už bola vytlačená?
Na prvý pocit akoby tam bolo málo obrázkov. Ale potom som to pochopila: akoby si tie ďalšie obrázky mal namaľovať človek v sebe sám. Básne, ktoré prináša Žofka, dovoľujú putovať po krajine po kúskoch. A až potom sa objaví ten celý výhľad na Tatry. Akoby človek prešiel všetkými dolinami cez básne i obrázky. Mám pocit, že musím vstupovať do básní. Zastaviť sa a byť s nimi. Objaviť ich krajinu. Akoby sa človeku ponúkala možnosť sám v sebe si vytvoriť svoje Tatry, svoj vlastný originál.

Za rozhovor ďakuje Zuzana Šimová z Vydavateľstva Ostrica tmavá

Prečítajte si aj rozhovor so Žofkou Fridrichovou o tom, ako vznikala kniha, i o jej vzťahu k tatranskej krajine a poézii TU.

Prečítajte si aj rozhovor s Miriam Veselou o tom, ako maľovala obrázky pre knihu, ako ju poézia inšpirovala k tvorbe a o tom, aké príbehy jej tvorbu sprevádzali TU.

Knihu Ešte stále snehy na Gerlachu si môžete objednať TU.